Vydáme sa teda v protismere toku dejín. Hydrogénuhličitan sodný poznali už v starovekom Egypte okolo roku 3500 pred n.l. ako súčasť natronu, ktorý sa používal v procese mumifikácie alebo k očiste a vydymovaniu počas kultových rituálov.

Schyľovanie k revolúcii

V dejinách gastronómie by sme sódu bikarbónu v masovom meradle až do polovice 19. storočia hľadali márne. Keď v roku 1843 vyrobil britský chemik Alfred Bird prvý prášok na pečenie, začalo sa schyľovať k revolúcii. A to bez akéhokoľvek prikrášlenia.

Umenie upiecť tortu

Upiecť tortu pred týmto objavom nebolo tak jednoduché ako je to dnes, keď to vďaka pomoci ingrediencií zlúčených do jedného prášku dokážu aj školopovinné deti. Stačí vysypať obsah krabice do vody a tak ďalej, a tak podobne. Pred objavom sódy bikarbóny sa pečenie tort podobalo vareniu bájneho elixíru.

Hlavným problémom kuchárov a pekárov bola záhada, ako dosiahnuť nadýchané cesto. V tomto procese sa používali kvasnice, ktoré bolo potrebné najskôr vyrobiť kvasením rôznych druhov ovocia či obilia. Potom nasledoval zdĺhavý proces samotného kvasenia cesta, ktorý bol náročný na vonkajšiu teplotu a trval 12 – 24 hodín, a to s neistým výsledkom. Výsledná torta, ktorá skvele vyzerala a chutila, bola skutočne majstrovským dielom. Saturnin by si dobre rozmyslel či začať tortovú vojnu. A to pri objave sódy bikarbóny o určitú vojnu skutočne išlo.

Nenežná revolúcia

Za prvým práškom na pečenie, s ktorým prišiel Alfred Bird, sa skrýva prozaický dôvod – jeho manželka mala alergiu na kvasinky. V roku 1856 vylepšil Birdov vynález mladý chemik Eben Norton Horsford, ktorý si prvý moderný prášok do pečiva aj patentoval. O tom, že išlo o skutočnú „nenežnú revolúciu“, svedčí aj ďalší historický vývoj.

Patent sa snažili získať a vylepšiť rôzne spoločnosti, ktoré sa navzájom osočovali, posielali k súdom, klamali a používali nekalé taktiky. Ako za skutočnej revolúcie. Situácia sa po desaťročiach konečne ukľudnila, karty sú rozdané a my môžeme spievať (s)ódu na radosť.